Každý deň si vyberám pohyb namiesto rezignácie a nádej namiesto strachu. Nie preto, že je to ľahké, ale preto, že je to jediná cesta, ako zostať sama sebou. Volám sa Monika, mám 47 rokov a som mama 17-ročnej dcéry. Pohyb je pre mňa radosťou aj nevyhnutnosťou. Rada chodím na turistiku so svojimi dvoma fenkami, Lunou a Blackie, milujem plávanie, tanec a kolektívne športy. Najbližší je mi basketbal, ktorý hrávam s kamarátmi, občas aj futbal. K športu mám blízky vzťah už od detstva. Môj otec v roku 1963 v Piešťanoch založil amatérsky futbalový klub a často ma brával na zápasy. V štyridsiatke sa u mňa naplno prejavila degeneratívna choroba – generalizovaná osteoartróza, ktorá zasiahla ruky, nohy, panvu aj kolená. Sprevádzajú ju ďalšie zdravotné problémy, ako astma a spánkové apnoe. Choroba mi síce komplikuje život, no pohyb mi pomáha udržať si funkčnosť tela aj psychickú rovnováhu. Som dobrovoľníčka a pomáham na športových aj charitatívnych podujatiach. Tancu sa venujem už štyri roky, účastním sa vystúpení a súťaží, a od septembra 2025 som prihlásená aj na spev. Vaše kalórie mi pomôžu zabezpečiť potrebné pomôcky – zdravotne vhodnú obuv a nordic walking palice, aby som mohla zostať čo najdlhšie aktívna a samostatná. Veľmi si vážim vašu ochotu pomôcť a byť súčasťou mojej cesty.

Pohyb je pevnou súčasťou môjho života od malička. Ako dieťa som sa venovala plávaniu a voda sa pre mňa stala miestom slobody, istoty a radosti. Keď som mala osem rokov, po vážnej autohavárii som podstúpila operáciu mozgu a lekári mi nedávali veľké šance na prežitie. Prežila som, no musela som sa učiť všetko odznova: chodiť, rozprávať, veriť si. Po náročných rehabilitáciách a kúpeľnej liečbe som sa vrátila k plávaniu. Práve ono mi výrazne pomohlo zlepšiť zdravotný stav a dalo mi späť aj chuť do života. Postupne som sa začala venovať ďalším športom – triatlonu, tenisu, s priateľmi som hrávala volejbal. Napokon som sa dostala k Spartan Race. Našla som sa v ňom okamžite. Adrenalín, prekonávanie vlastných hraníc, silná atmosféra a podpora ľudí okolo – presne toto som hľadala. Dnes mám nový cieľ, a to Spartan Charity Race. Veľkým pilierom pre mňa zostalo plávanie. Viem, že pravidelný pohyb vo vode mi dokáže pomôcť, ako už veľakrát predtým. V roku 2023 som spoznala muža s veľkým srdcom a v roku 2024 sme sa vzali. Koniec roka som však strávila v nemocnici po nešťastnom páde a úraze hlavy, po ktorom mám dnes problémy s chôdzou. Aj keď sme si prvý rok manželstva predstavovali inak, táto skúška nás ešte viac spojila. Aby som mohla bezpečne trénovať, potrebujem individuálne tréningy, pevný bežecký pás na domáci pohyb a podporu pri plávaní. Pre mňa to nie sú len športové pomôcky, ale sú to nástroje, ktoré mi pomáhajú posúvať sa vpred. Verím v malé kroky. Verím v pohyb. A verím, že aj zdanlivo nemožné sa môže stať realitou, keď sa nájde dostatok dobrých ľudí. Z celého srdca ďakujem každému, kto sa rozhodne byť súčasťou mojej cesty.

Šport ma naučil, že limity sú najmä v hlave. A ja sa snažím tie moje prekonať. Vaše kalórie mi dávajú šancu pokračovať v aktívnom a zmysluplnom živote. Volám sa Michal Breznay, pre kamarátov jednoducho „Brezy“. Od detstva žijem s diagnózou detská mozgová obrna a pohybujem sa pomocou invalidného vozíka. Ten je súčasťou môjho každodenného života, no nikdy nebol dôvodom, aby som sa vzdal pohybu, športu a výziev. Šport je pre mňa prirodzenou súčasťou života, miestom, kde sa cítim slobodný, silný a sám sebou. Od roku 2017 sa aktívne venujem boccii. Som členom klubu ZOM Prešov, pravidelne súťažím v ligových zápasoch aj na Majstrovstvách Slovenska a zúčastňujem sa na turnajoch v Česku a Poľsku. Trénujem v Košiciach aj v Prešove. Boccia mi dala disciplínu, nové priateľstvá aj motiváciu neustále sa posúvať vpred V roku 2025 som otvoril ďalšiu športovú kapitolu – začal som sa venovať florbalu na pozícii brankára. Je to rýchly a dynamický šport, ktorý ma okamžite chytil za srdce. Učí ma reagovať, veriť si a ísť naplno aj v náročných situáciách. V decembri som mal možnosť vyskúšať si parahokej. Tento zážitok vo mne zanechal silnú stopu. Hokej milujem odmalička, pravidelne navštevujem ligové zápasy a možnosť byť priamo na ľade mi dala nový cieľ – raz sa stať hráčom parahokeja. Aby som sa mohol športu venovať naplno a bezpečne, potrebujem aktívny športový invalidný vozík. Poskytne mi lepšiu stabilitu, istotu pohybu a väčšiu slobodu – pri florbale, boccii, ako aj pri každodenných presunoch a cestách. Takýto vozík pre mňa neznamená komfort navyše. Znamená možnosť pokračovať v tom, čo ma napĺňa a motivuje. Ďakujem každému, kto mi pomáha urobiť ďalší krok vpred.