Život mi zobral možnosť pracovať v povolaní, ktoré som vyštudoval a ktoré ma napĺňalo. Nezobral mi však chuť hľadať nové cesty a dôvody, prečo sa nevzdávať. Jednou z nich sa stala paralukostreľba. Tento šport mi pomáha zostať aktívny, udržať si psychickú rovnováhu a vieru. Aby som v ňom však mohol pokračovať, potrebujem pomoc so zabezpečením potrebného športového vybavenia. Narodil som sa ako zdravý človek. Prvé ťažkosti sa u mňa začali prejavovať až na druhom stupni základnej školy. Chôdza mi postupne robila čoraz väčší problém a vládal som menej ako moji rovesníci. Napriek tomu som vyštudoval strednú priemyselnú školu a neskôr Technickú univerzitu v Košiciach, kde som získal titul inžiniera v odbore technológia a manažment stavieb. Bohužiaľ, pre postupne sa zhoršujúci zdravotný stav sa už nedokážem venovať profesii stavbyvedúceho, stavebného dozoru ani iným stavebným povolaniam. Skúšal som sa uplatniť aj ako projektant, no i v tomto prípade je potrebné občas navštíviť pozemok či stavenisko, čo je pre mňa problematické. Momentálne som nezamestnaný a odkázaný na invalidný dôchodok. Z neho si hradím súkromných fyzioterapeutov, ktorých pravidelne navštevujem, aby som aspoň spomalil progres mojej diagnózy. Dlhé roky som nemal presne určené ochorenie, až genetické testy v roku 2025 priniesli jasnú odpoveď – potvrdili genetickú chybu. Šport bol pre mňa vždy dôležitý – v minulosti som sa venoval futbalu, hokeju či volejbalu. Paralukostreľbu som pred časom objavil náhodou v Národnom rehabilitačnom centre. Ukázalo sa, že sa mi v nej celkom darí. Dostal som odporúčanie vstúpiť do klubu a venovať sa jej aj na vyššej úrovni. Na to ale potrebujem potrebné športové vybavenie, ktoré mi momentálne chýba. Preto ďakujem každému, kto sa ma rozhodne podporiť svojimi kalóriami. Vaša pomoc pre mňa znamená viac než len finančný príspevok – dáva mi nádej a silu bojovať ďalej.

Každý deň si vyberám pohyb namiesto rezignácie a nádej namiesto strachu. Nie preto, že je to ľahké, ale preto, že je to jediná cesta, ako zostať sama sebou. Volám sa Monika, mám 47 rokov a som mama 17-ročnej dcéry. Pohyb je pre mňa radosťou aj nevyhnutnosťou. Rada chodím na turistiku so svojimi dvoma fenkami, Lunou a Blackie, milujem plávanie, tanec a kolektívne športy. Najbližší je mi basketbal, ktorý hrávam s kamarátmi, občas aj futbal. K športu mám blízky vzťah už od detstva. Môj otec v roku 1963 v Piešťanoch založil amatérsky futbalový klub a často ma brával na zápasy. V štyridsiatke sa u mňa naplno prejavila degeneratívna choroba – generalizovaná osteoartróza, ktorá zasiahla ruky, nohy, panvu aj kolená. Sprevádzajú ju ďalšie zdravotné problémy, ako astma a spánkové apnoe. Choroba mi síce komplikuje život, no pohyb mi pomáha udržať si funkčnosť tela aj psychickú rovnováhu. Som dobrovoľníčka a pomáham na športových aj charitatívnych podujatiach. Tancu sa venujem už štyri roky, účastním sa vystúpení a súťaží, a od septembra 2025 som prihlásená aj na spev. Vaše kalórie mi pomôžu zabezpečiť potrebné pomôcky – zdravotne vhodnú obuv a nordic walking palice, aby som mohla zostať čo najdlhšie aktívna a samostatná. Veľmi si vážim vašu ochotu pomôcť a byť súčasťou mojej cesty.

Pohyb je pevnou súčasťou môjho života od malička. Ako dieťa som sa venovala plávaniu a voda sa pre mňa stala miestom slobody, istoty a radosti. Keď som mala osem rokov, po vážnej autohavárii som podstúpila operáciu mozgu a lekári mi nedávali veľké šance na prežitie. Prežila som, no musela som sa učiť všetko odznova: chodiť, rozprávať, veriť si. Po náročných rehabilitáciách a kúpeľnej liečbe som sa vrátila k plávaniu. Práve ono mi výrazne pomohlo zlepšiť zdravotný stav a dalo mi späť aj chuť do života. Postupne som sa začala venovať ďalším športom – triatlonu, tenisu, s priateľmi som hrávala volejbal. Napokon som sa dostala k Spartan Race. Našla som sa v ňom okamžite. Adrenalín, prekonávanie vlastných hraníc, silná atmosféra a podpora ľudí okolo – presne toto som hľadala. Dnes mám nový cieľ, a to Spartan Charity Race. Veľkým pilierom pre mňa zostalo plávanie. Viem, že pravidelný pohyb vo vode mi dokáže pomôcť, ako už veľakrát predtým. V roku 2023 som spoznala muža s veľkým srdcom a v roku 2024 sme sa vzali. Koniec roka som však strávila v nemocnici po nešťastnom páde a úraze hlavy, po ktorom mám dnes problémy s chôdzou. Aj keď sme si prvý rok manželstva predstavovali inak, táto skúška nás ešte viac spojila. Aby som mohla bezpečne trénovať, potrebujem individuálne tréningy, pevný bežecký pás na domáci pohyb a podporu pri plávaní. Pre mňa to nie sú len športové pomôcky, ale sú to nástroje, ktoré mi pomáhajú posúvať sa vpred. Verím v malé kroky. Verím v pohyb. A verím, že aj zdanlivo nemožné sa môže stať realitou, keď sa nájde dostatok dobrých ľudí. Z celého srdca ďakujem každému, kto sa rozhodne byť súčasťou mojej cesty.